Sarkoptový svrab (prašivina)
Alopécia farebných mutantov je hereditárne ochorenie určitých plemien. Alopécie sú pozorované najmä u modro, ale aj červeno sfarbených psov (dobermani, írske setre, modrý mutanti plemena čau-čau, jazvečíky, dogy, vipety, talianské chrtíky). Etiologicky sa jedná o defekt v melanizácií. U postihnutých jedincov dochádza k tvorbe makromelanozómov v chlpoch a chlpových váčkoch, ktoré spôsobujú ulamovanie chlpov. Prvé príznaky ochorenia sa vyskytujú v niekoľkých mesiacoch, väčšinou sa ochorenie prejaví do prvého roka života. Klinicky pozorujeme difúznu hypotrichózu, chlpy sú lámavé a pripomínajú strnisko. Srsť makroskopicky vyzerá ako poškodená od molí. Koža je suchá, pozorujeme na nej papulky aj pustulky.
Najčastejšie sa tieto kožné zmeny vyskytujú na krku, trupe, v slabinách. Pruritus u postihnutých jedincov obvykle nieje prítomný, ale v dôsledku dráždenia kože dochádza k vzniku bakteriálnej folikulitídy, ktorá už pruritus spôsobuje. Diagnóza sa stanovuje na základe anamnézy, plemennej predispozície, klinických príznakov, trichoskopie a biopsie kože. Terapia tohto ochorenia nieje možná, postihnuté zvieratá je nutné vyradiť z chovu. Sekundárnu pyodermiu zmierňujeme antibakteriálnymi šampónmi, ktoré je možné použít aj preventívne. Na našej klinike sa vyskytol prípad alopécie farebných mutantov u dnes už 5 ročného weimarského stavača, napriek miernym kožným komplikáciam sa psík teší dobrému zdraviu.
Otodektový svrab (ušný svrab)
Ušný svrab vyvoláva Otodectes cynotis, ktorý sa lokalizuje vo zvukovode. Častejšie sa s ním stretávame u mačiek, hlavne v subklinickej forme, ale môže sa vyskytnúť aj u psov. Prenáša sa priamym kontaktom s chorým zvieraťom. Klinickým príznakom je zvýšená tvorba ušného mazu. Krátko po napadnutí vzniká zápal zvukovodu, tvorba chrást a nálepov tmavej farby. Zvieratá často potriasajú hlavou, pozorujeme silné svrbenie, môže dôjsť k deformácií ušnice. Keď patologický proces zasiahne stredné a vnútorné ucho, objavia sa nervové príznaky. Ochorenie môže prejsť aj na človeka. Diagnostika sa vykonáva mikroskopickým vyšetrením. Terapia pozostáva z lokálneho ošetrenia uší akaricídnymi prípravkami.
Demodikóza (červená prašivina)
Ochorenie vyvoláva Demodex canis, resp. jeho patologické rozmnoženie vo vlasových folikuloch a mazových žľazách, kde sa bežne vyskytujú. Podnet na rozmnoženie demodexov je pravdepodobne získaná alebo dedičná imunodeficiencia. Štenatá sa nakazia pri cicaní infikovaných sučiek. Demodikóza sa môže vyskytnúť v dvoch významných formách – lokalizovaná, ktorá sa vyskytuje najmä u mladých psov, prejavuje sa jemným začervenaním kože a miernou stratou srsti na hlave, vypadanie srsti okolo očí – tzv. “okuliare“, na chrbte nosa a čiastočne na končatinách. Generalizovaná forma sa vyskytuje u psov oslabených, starých, neliečených, kedy dochádza k strate srsti a rozšíreniu na celé telo zvieraťa. Vyvíja sa folikulitída, koža je často sekundárne osídlená baktériami. Často dochádza k zväčšeniu lymfatických uzlín. Diagnostika sa vykonáva mikroskopickým vyšetrením, pri terapií sa používajú antiparazitika a kúpele. Liečba generalizovanej demodikózy je náročná využívajú sa amitrazové prípravky v tekutom stave. Vhodné je podporiť imunitu aplikáciou imunostimulátorov a vitamínových preparátov.
Zablšenie psov a mačiek
Zablšenie spôsobuje Ctenocephalides canis – blcha psia, potencionálnym hostiteľom je aj mačka a Ctenocephalides felis – blcha mačacia, ktorá primárne parazituje u mačky, ale môže napadnúť tiež psa. Ide o parazity, ktoré sa nachádzajú na koži a majú výraznú schopnosť skákania. Vývin začína od larvy, ktoré žijú v prostredí, živia sa šupinkami kože, plesňami a exkrementami dospelých bĺch. Jednotlivé larválne štádia sa živia krvou zvierat. V nepriaznivých podmienkach sú larvy schopné v prostredí prežiť dlhé obdobie. Hlavným klinickým príznakom je intenzívne svrbenie, lokalizované na hlave a chrbte. Kožné zmeny vznikajú sekundárne po škrabaní a kúsaní sa zvieraťa. U psov blcha prenáša pásomnicu a môže vzniknúť alergia na blšie pohryznutie. Diagnostika pozostáva z vyšetrenia kože, kde môžeme nájsť samotné jedince alebo blší trus. Terapia pozostáva z aplikácie antiparazitík. Pre dlhé prežívanie je nevyhnutná dôkladna asanácia prostredia. Dôležitá miesto má profylaxia.
Kliešte
Patria sem rôzne druhy kliešťov z čeľade Ixodidae. Vývin kliešte prebieha cez 3 štádia, každé štádium sa musí nacicať krvi, aby mohlo pokračovať vo vývine. Po nacicaní sa kliešť z hostiteľa odpadne a vyvíja sa na vyššie štádium. Ich výskyt je najvyšší v listnatých lesov a vlhkých oblastiach. Na rozdiel od bĺch pozorujeme výraznú sezónnu dynamiku (v zime je ich aktivita prerušená). Celkové klinické príznaky vo väčšine prípadov chýbajú. Výlučky slinných žliaz kliešťov môžu spôsobovať lokálne dráždenie a svrbenie. Predilekčnými miestami sú najmä málo osrstené časti povrchu tela. Poranená koža je vstupnou bránou pre sekundárne infekcie. Kliešte prenášajú mnoho ochorení, najvýznamnejšími je babezióza, lymská borelióza a kliešťová encefalitída. Diagnostika je pomerne jednoduchá, nevyhnutné je prezrieť celý povrch tela zvieraťa. Pri pozitívnom náleze je potrebné kliešťa odstrániť aj s “hlavičkou“. Dôležitá je prevencia, ktorá pozostáva v používaní antiparazitárných prostriedkov (obojky, spot – on pipety).
Trichodectes canis – švoly
Švoly sú ektoparazity podobné všiam, parazitujú na koži alebo v srsti zvierat. Najčastejším pôvodcom je Trichodectes canis. Švoly sa živia čiastočkami kože, ktoré si uvoľňujú hryzavými orgánmi a len čiastočne krvou. Vo vonkajšom prostredí, teda mimo tela hostiteľa nie sú schopné prežiť viac ako pár dní. Samice kladú na srsť vajíčka tzv. hnidy. Hustá srsť podporuje ich rozmnožovanie. Hlavným príznakom je svrbenie. Diagnostika sa vykonáva na základe klinického vyšetrenia, ktoré môže byť doplnené mikroskopickým dôkazom pôvodcu. Terapia aj prevencia spočíva v aplikácií antiparazitárnych prostriedkov , vyčesávaní, prípadne ostrihaní dlhej srsti.
Najnovšie komentáre